Čas Adventu

Adventné obdobie nás pozýva spomaliť. Pozýva nás v zhone každodennosti obrátiť svoj zrak k tomu, čo je skutočne podstatné. 

Štyri adventné týždne nie sú iba počítaním dní do Vianoc. Sú cestou - duchovnou púťou, počas ktorej sa človek pripravuje na stretnutie s Bohom, ktorý prichádza v tichu betlehemskej noci.

Advent má v sebe trojitý rozmer: pripomenutie prvého Kristovho príchodu na tento svet; očakávanie jeho druhého príchodu v sláve; a otvorenosť pre jeho každodenné prichádzanie do srdca človeka. Tieto tri roviny sa navzájom dopĺňajú. Kresťan sa tak učí byť človekom bdelosti – radostného očakávania.

Ide o čas ticha, v ktorom človek dovolí radosti dozrieť. Takto sa učí znovu načúvať, znovu hľadať zmysel a znovu objaviť krásu jednoduchých vecí.

Advent je zároveň časom nádeje. Nádeje, ktorá nie je naivným optimizmom, ale pevnou dôverou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. Nádej je reálna: vidí zlo, ale verí v dobro; vidí tmu, ale neprestáva očakávať svetlo.

Napokon, Advent je školou trpezlivosti. V dobe, keď chceme všetko hneď a bez čakania, Advent pripomína, že najväčšie veci dozrievajú pomaly. Boh prichádza v jednoduchosti, tichu a pokore. A práve preto môže človek tento príchod prehliadnuť, ak sa nechá uniesť vonkajším zhonom. Advent nás vyzýva: spomaľ, otvor oči, otvor srdce – Boh prichádza.

Preto vytvorme priestor týmto trom základným rozmerom Adventu: tichu, nádeje a trpezlivosti.

Takýmto spôsobom objavíme, že prichádzajúci Kristus nás vedie k tomu, aby sme si všimli ľudí okolo seba. Advent totiž nie je iba súkromnou duchovnou prípravou. Je to aj čas dobročinnosti, zmierenia a konkrétnej lásky, ktorá sa prejavuje v skutkoch. Každý skutok milosrdenstva je v tomto období akoby malým betlehemom, kde sa rodí Kristova prítomnosť.

me Slávnosťou Všetkých svätých. Táto téma a jej slávenie je často prekryté témou tzv. Dušičiek (Spomienkou na všetkých verných zosnulých) a modlitieb na cintorínoch za našich zosnulých. Predsa si nájdime čas aj na túto tému: O svätosti a jej prežívaniu.

Svet aj ľudia okolo nás, dokonca aj my sami, hľadíme na kresťanov a kresťanské spoločenstvo (Kristovu cirkev) pod zorným uhlom ich skutkov.

Už sám Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša v Starom zákone hovorí: „Ja, pán, skúmam myseľ a skúšam srdce: odplatím každému podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov.“ Aj Ježiš dodáva: „...po ich (ľudí) ovocí ich poznáte!“ A Ježiš ďalej dopĺňa: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Ovocie skutkov kresťanov má byť láska. A tá sa dá prežívať len vtedy, ak sme spojený s Kristom. Keď Krista prijímame a žijeme v jeho prítomnosti. Preto to neustále pozvanie vytvoriť modliace spoločenstvo a prijímajúce samotného Krista v Eucharistii.

Na adresu toho súčasný Pápež Lev XIV. pozýva uvedomiť si, že svätosť je na jednej strane Boží dar. Pretože Boh posväcuje človeka svojou prítomnosťou. Na druhej strane je aj cestou, po ktorej treba kráčať. Ide o živý a celoživotný proces nechať sa týmto darom Božej prítomnosti premieňať v každodennosti.

Teda svätosť je praktický život v láske a vnútornej premene. Teda život prežívaný v láske k Bohu a blížnemu zvlášť v obetavosti a nesením kríža. Pretože svätosť môžeme prežívať len vo vzťahu - s Bohom, voči blížnemu a voči spoločenstvám.

Slávili sme Vianoce