Aj na týchto stránkach chceme rozvíjať tému nádeje, ktorá je nosnou pre prežívanie Jubilejného roku. On nás pozýva stať sa pútnikmi nádeje.
Chceme sa vrátiť k obrazu, ktorý priniesol Pápež František na vysvetlenie čnosti nádeje, a ktorým sme začali uvažovania nad Jubilejným rokom na týchto stránkach. Išlo o loďku plaviacu sa na mori. Búrlivé vody touto loďkou - teda spoločenstvom veriacich - otriasajú; prítomní sa môžu pýtať, či to nebude ešte horšie.
A naozaj, dennodenne počúvame o rôznych „búrkach“, ktoré prehrmia nad mnohými končinami zeme. Zvlášť viditeľné sú neutíchajúce vojny, chudoba či migrácia. Ale sú to aj ďalšie ekonomické a spoločenské výzvy, ktorým musíme čeliť ako jednotlivci alebo ľudská spoločnosť v našej každodennosti. Pápež František to pomenoval ako „integrálna kríza“, ktorá ide naprieč ekonomikou, kultúrou, politikou, ekológiou. Kde nestačia čiastočné zásahy alebo nekonanie. Je potrebný prístup každého z nás.
Dokážeme v tomto priestore žiť? Nepovieme si, že sa už na to nedá pozerať? Že nemá zmysel v takom chaose sa snažiť?
Tento Jubilejný rok 2025 nás uisťuje, že táto loďka na mori má jednu istotu, ktorá ju nielen drží nad vodou, ale ju aj prevádza cez rôzne búrky. A tou je nádej - nesmierna sila pre dnešnú spoločnosť.
V obraze loďky plaviacej sa morom je to kotva a plachta, z ktorých pochádza táto sila. Kotva je obraz stability a čohosi pevného. Kdežto plachta poháňa loďku vpred, cez mnohé búrky k cieľu.
Takto vyzerá život kresťana ale aj kresťanského spoločenstva. Kresťan žije na ceste života, na konci ktorého ho čaká stretnutie s Bohom. Určite to nie je jednoduché. Pretože nové výzvy a problémy nás nútia hľadať nové riešenia. Potrebujeme byť kreatívny a odhodlaný. Už nestačia zvyky.
Potrebujeme veľa uvažovať ale aj kreatívne hľadať. V tom pomáhajú dva piliere, ako tá kotva nádeje. A tou sú človek a Boh. Dobro človeka a oslava Boha. Ale roztiahnime aj plachtu nádeje - otvorenosť, ktorá nám umožňuje priblížiť sa k Bohu a k človeku. To je náš cieľ.
Pápež František nás pozýva navštíviť mesto Rím. Baziliky s Jubilejnými bránami sa majú stať oázami spirituality pre všetkých pútnikov. Priestorom, kde sa možno občerstviť na ceste viery a napiť z prameňov nádeje.
Aj mnohí z nás, z našej farnosti, sme sa rozhodli čerpať z nádeje Božej milosti, ktorá sa nám ponúka v putovaní do mesta Rím. Či už spoločne na farskej púti alebo individuálne s rodinou či priateľmi.
Svätý Otec pri tejto príležitosti v Bule, ktorej ohlásil Jubilejný rok, nás pozval „objaviť nádej v znameniach čias, ktoré nám Pán ponúka“. Je to úlohou Cirkvi ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia. Preto je potrebné venovať pozornosť mnohým dobrám, ktoré sú vo svete prítomné, aby sme neupadli do pokušenia myslieť si, že nás premohlo zlo a násilie.
Znamenia čias ukrývajú vrúcnu túžbu ľudského srdca po spásnej Božej prítomnosti. A „oni musia byť,“ podľa Pápeža, „premenené na znamenia nádeje“.
Ponúka nám aj niektoré zo znamení. Tým najpodstatnejším je mier pre svet, ktorý sa opäť ocitol v tragédii vojny. Ľudstvo, ktoré si nepamätá drámy z minulosti, prechádza novou a ťažkou skúškou, v ktorej sú mnohé národy utláčané brutalitou násilia. Ako je možné, že ich zúfalé volanie o pomoc nepodnecuje predstaviteľov národov, aby ukončili toľké regionálne konflikty? Pápež sa pýta: „Je to príliš, snívať o tom, že zbrane zmĺknu a prestanú prinášať ničenie a smrť?“
Jubileum nám pripomína, že „tí, čo šíria pokoj“, sa „budú volať Božími synmi“. Potreba mieru je výzvou pre všetkých a vyžaduje si realizáciu konkrétnych projektov. Je potrebné vytvárať priestor zameraného na trvalý mier.
Objavme tento priestor aj v našich rodinách a spoločenstvách. Čas na opravdivý pokoj.
Jubilejný rok nás pozýva uvedomiť si jeden silný aspekt prežívania kresťanskej viery. A tou je putovanie.
Latinsky sa pútnik nazýva peregrinus. Ono pochádzalo zo slov per ager (cez polia). Týmto naznačovalo niekoho, kto nežije v meste, žije mimo mesta, na poliach. Do mesta, civilizácie na stretnutie musí vykročiť.
Púť alebo putovanie je cesta, aj keď nie hocijaká cesta. Nejde o obyčajný výlet či turistiku. Ide o čas strávený kráčaním-približovaním sa na miesto, ktoré je považované za posvätné. Čas, počas ktorého pútnik zanechal bežný životný priestor a spôsob konania. Cieľom takéhoto putovania je duchovné hľadanie, rast zbožnosti alebo pokánie. Najčastejšie všetky tri rozmery.
Prvým krokom je rozhodnutie, ktorým zanecháva rutinu každodennosti. Ten, kto sa vydá na púť, stáva sa cudzincom a berie na seba útrapy a riziká tohto stavu. Nejde o náhodné alebo neslobodné zanechanie pohodlného spôsobu života. Ide o slobodné rozhodnutie, ktoré prináša telesnú aj duchovnú námahu.
Pre nás kresťanov ide o pokánie, ktorého odmenou je odpustenie a spása. Zároveň to prináša aj osobnostný rast putujúceho. Je to hľadanie seba a Boha, ktorému napomáha stretávanie sa s inými, často neznámymi, ktorí zdieľajú skúsenosť putovania.
Celé putovanie je pre každého pútnika intenzívnou udalosťou, ktorá zostáva na celý život. Často mení spôsob, akým následne pútnik žije svoj každodenný život, svoj pohľad na svet a svoju vieru.