Prvý krok: CESTA

Sv. František často hovorieval o ceste. Bolo to skôr obrazne, než o fyzickom putovaní. Pre neho „cesta“ bola hlavne spôsob života, ktorá spočívala v nasledovaní Krista v jednoduchosti, pokoji a láske. Aj preto povzbudzoval svojich bratov: „Bratia, majme vždy pred očami cestu Pána.“

Pre samotného svätca cesta života bola postavená na malých a verných krokoch: „Začni tým, čo je potrebné; potom urob, čo je možné - a zrazu budeš robiť veci nemožné.“

Nebolo dôležité ani tak kam ideš, ako to ako ideš. S akou vybavenosťou kráčaš. Svojich bratov povzbudzoval: „Kamkoľvek ideš, nech ťa sprevádza pokoj!“ Cieľom nebol dôjsť niekam, ale stať sa niekým.

Výslovne nám to pripomenul minulý rok s titulom Pútnici nádeje. A vykročiť je naozaj privilégium. Možnosť venovať čas niečomu, čo nie je nutné, ale zároveň veľmi cenné. Takéto vykročenie sa stáva príležitosťou, ktorú nám ponúka život.

A to nie je jednoduché - aj keď nás môže silno motivovať prirodzená túžba čosi naplniť či vytvoriť v živote - môže nás silne brzdiť naša neschopnosťou rozhodnúť sa. V pozadí je naša túžba po nejakej zmene či naplnení, ale aj naša neschopnosť prijať zodpovednosť za to. Totiž vykročenie je spojené s kráčaním, prekvapením, možnosťou, novou možnosťou. Otázka je, čo sme schopní zanechať? Sme schopní urobiť toto rozhodnutie?

Okolo roku 1205 sv. František začína cítiť, že jeho povolaním nie je kavaléria. Jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom. Toto volanie bolo silné, bolo to Božie volanie.

Pri hľadaní odpovedi na toto Božie volanie, javilo sa mu racionálne vykročiť na púť do svätého mesta. Veď klasická odpoveď na Božie volanie je putovanie - kráčanie, modlitba a pokánie - do Jeruzalema, Betlehema či najnovšie do Carihradu alebo Ríma. Tak pre mnohých kresťanov ako aj pre hľadajúceho Františka logickou odpoveďou na Božie volanie sa stáva Púť do Ríma. Toto mesto, kde je pochovaný prvý Apoštol Peter je len 150 km vzdialeným od mestečka Assisi. Smeruje po starobylej Via Flaminia k mestu, ktoré z centra západnej civilizácie sa stáva mestečkom vidiečanov a pútnikov.

Cieľom putovania bola Bazilika sv. Petra a hrob Apoštola. Tam nachádza neskutočný rozdiel medzi majestátnosťou baziliky a biedou žobrajúcich pri jej bráne. To ho priviedlo k tomu, aby na čas zažil, čo znamená žobrať. Prosí jedného žobráka, aby si s ním vymenil oblečenie.

Zažíva skúsenosť, ktorú neskôr pomenujú stredoveké príbehy i Shakespearove komédie: vonkajšia zmena oblečenia často naznačuje vnútornú zmenu srdca.

Táto cesta, toto vykročenie, u Františka znamená to, že z mladého a ľahkovážneho mladíka sa stáva dobrodruh Božej lásky a prozreteľnosti. Ak chceme zažiť Boha, potrebujeme vykročiť na svoju púť.