Je mnoho dôvodov, prečo si zobrať do ruky Exhortáciu Amoris leatitia Pápeža Františka a začítať sa do nej. Doprevádzaný počas Roku rodiny, objavme prvý z nich: manželská láska.

U bohatých i u chudobných, vzhľadom k rodinnému životu, jestvovalo jedno nebezpečenstvo, ktoré by mohlo ohroziť postavenie alebo bohatstvo rodiny: zamilovanie sa syna alebo dcéry. Preto jestvovala prax dohodnutých manželstiev. Až 20. storočie prináša pre nás neodmysliteľné: ženiť sa alebo vydať sa z lásky.

Tento posun prišiel cez dve fázy. Prvá je jasne ukončená a nikto o nej nepochybuje. Už je to láska snúbencov, ktorá rozhoduje, kto by sa mal oženiť alebo vydať. Už to nie sú rodičia či poručníci.

Chýba však implementácia druhej fázy, ktorou je každodenné prežívanie rodinného života manželskou láskou. V minulosti to nebola manželská láska, ktorá riadila život v domácnosti. Bol to rodičovský model. Samotný výraz manželstvo pochádza z latinského slova matrimonium, teda z latinských slov matris munus, ktorý môžeme preložiť ako “matkin úrad”. Každá rodina zároveň mala i svoje vlastníctvo - patrimonium. To pochádzalo z latinských slov patris munus, teda “otcov úrad”, ktorému tak bola zverená starosť o vlastníctvo. Toto rozdelenie poskytuje zaujímavý obraz o tom, na čom bola založená tradičná rodina.

Pre tento vžitý model života v rodine, mnohí súčasní manželia prežívajú “neskúsenosť” prežívania manželskej lásky, ktorá by riadila celý rodinný život. Láska jednoducho “núti” ľudí ženiť sa a vydávať sa, ale nevie, ako “riadiť” rodinu. V mnohých domácnostiach stále vládne starodávny rodičovský model.

Pápež František, vo svojom dokumente, s veľkou konkrétnosťou ukazuje, ako realizovať druhú fázu revolúcie lásky. Amoris laetitia vysvetľuje vlastnosti, vďaka ktorým môže manželská láska ovládať život v našom dome. Preto čitateľa pozýva “prekročiť prah pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola”. Pričom dodáva: “Uprostred nachádzame manželský pár - otca a matku - s celým ich príbehom lásky”.

V skutočnosti mnohí manželia desivým spôsobom zanedbávajú ústrednosť svojho “príbehu lásky” a uchyľujú sa k starodávnemu spôsobu prežívania rodinného života postaveného na rodičovstve a starostlivosti o domácnosť a blaho rodinného dedičstva. Príbeh lásky skĺzne na perifériu ich pozornosti.

Pápež František navrhuje ako túto “svadobnú” lásku, ktorou sa mladomanželia berú, urobiť každodennou atmosférou vzťahu i realizáciou celého rodinného života.

V hymne na lásku svätý Pavol menuje trpezlivosť ako prvú vlastnosť opravdivej lásky. Používa grécke slovo „macrothymei“, ktoré nie je jednoduchým znášaním všetkého.

Pápež František, vo svojom dokumente Amoris laetitia, na jeho vysvetlenie ponúka výraz „pomalý do hnevu“. V Starom zákone je použitý vzhľadom na Boha zmluvy, ktorý je pomalý do hnevu. Ktorý verný zmluve dokáže trpezlivo pristupovať k vyvolenému národu.

Ku takémuto prežívaniu je pozvaný aj človek. Zvlášť v rodinnom a manželskom priestore. Ide o postoj osoby, ktorá sa nenechá riadiť impulzmi a vyhýba sa tomu, aby na niekoho zaútočil.

Nie len psychológia ale aj skúsenosť každodenného života nás učí, že našou prvou odpoveďou sú emócie. Najprv dá odpoveď naša radosť či smútok, prekvapenie či znechutenie, dôvera či strach, očakávanie alebo hnev. Emocionálna odpoveď predchádza tej racionálnej. 

Výraz „pomalý do hnevu“ je výzvou vytvoriť čas na silnejšiu odpoveď, ako je tá emocionálna.

V prípade Boha je to čas na pokánie vzhľadom na neverný ľud. Ide o vyzdvihnutie jeho „moci, ktorá sa prejavuje, keď koná s milosrdenstvom“. Božia trpezlivosť je prejavom milosrdenstva voči hriešnikovi.

„Byť trpezliví neznamená nechať, aby s nami zle zaobchádzali“, zdôrazňuje Svätý Otec. Následne sa zamýšľa nad dôvodom neschopnosti prežívať trpezlivosť: „Problém vzniká, keď chceme, aby vzťahy boli idylické alebo osoby dokonalé, alebo keď sa postavíme do stredu a očakávame, že sa splní naša vôľa.“ Takéhoto človeka znepokojuje všetko a vedie ho k agresívnej reakcii.

Ak nepestujeme trpezlivosť, vždy si nájdeme výhovorku, aby sme odpovedali hnevom. Staneme sa neschopnými ovládať svoje emócie a rodina sa zmení na bojové pole.

A ako pestovať túto potrebnú čnosť? Odpovedá Pápež František veľmi prakticky: „Trpezlivosť sa posilňuje, keď uznám, že aj druhý má právo žiť na tejto zemi spolu so mnou – taký, aký je. Nezáleží na tom, či mi je nepríjemný, či mení moje plány, či ma obťažuje tým, aký je alebo ako rozmýšľa, či nie je vo všetkom taký, ako som očakával.“

Láska má v sebe hlboký cit pre druhého. Je prejavom prijatia druhého ako súčasť tohto sveta, aj keď koná odlišným spôsobom, než by som si želal.