Sv. Ladislav, uhorský kráľ (1040-1095)

Sv. Ladislav pochádzal z arpádovského rodu. Radí sa medzi najvýznamnejších uhorských kráľov. Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy (Rychezy). Narodil sa okolo roku 1040 v Poľsku, kde bol jeho otec vo vyhnanstve. Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre.

V roku 1063 počas výpravy proti rímsko-nemeckému cisárovi Henrichovi IV. zomrel uhorský kráľ Belo I., Henrich na Uhorský trón dosadil Ladislavovho bratranca Šalamúna. Preto Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert boli nútení utiecť do Poľska.

Keď vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha opustili Uhorsko, poľský kráľ Boleslav II. spolu s troma bratmi zaútočili na Šalamúna. Po uzatvorení mieru, bratia Gejza a Ladislav dostali Nitrianske kniežatstvo (Tercia pars regni), ktoré si medzi sebou rozdelili.

Za Gejzu Nitrianske kniežatstvo sa správalo ako samostatný štát (viedlo nezávislú zahraničnú politiku, vydávalo vlastné mince s dnešným slovenským znakom, udeľovalo vlastné tituly) rozhodol sa kráľ Šalamún roku 1073, že s tým skoncuje. Šalamún však utrpel totálnu porážku.

Výsledkom Šalamúnovej porážky bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Po Gejzovej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianska. Roku 1081 porazil Ladislav protikráľa Šalamúna v Bratislave.

Ladislav bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách.

Zaslúžil sa o aj o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta. Založil niekoľko biskupstiev: záhrebské, nitrianske a iné. Tým ukončil cirkevnú organizáciu Uhorska a upevnil postavenie kléru. Obnovil a postavil aj množstvo kláštorov a kostolov. Počas deväť storočí bol prototypom rytierskeho kráľa – ochrancu vdov a sirôt, spravodlivého vládcu svojich poddaných.

V zápase o udeľovanie cirkevných hodností (tzv. boj o investitúru) Ladislav podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Preto sa postavil i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru Adelaidu si vzal za ženu. Spolu mali dcéru – Pirošku. Iba na istý čas sa dostal do sporu s pápežom Urbanom II., a to pre obsadenie Chorvátska, ktoré bolo pápežským lénom.

Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále (dnešná Oradea), ktorú dal postaviť. Stal sa hrdinom maďarských legiend, ktoré sa zachovali v kronikách. Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž.

Od 14. storočia sa jeho postava objavovala na minciach a jeho sochy spolu so sv. Štefanom sú súčasťou výzdoby starších kostolov. Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svojej kráľovstvo. Rovnako sa ním zapodievali aj mnohí básnici v maďarskej poézii. Prísahy pri jeho hrobe mali neobyčajnú a zaväzujúcu silu a udialo sa pri ňom aj mnoho divov.

Za svätého bol vyhlásený roku 1192. O svätosti hovorí aj výchova dcéry Ireny (Piroška), ktorá sa vydala za Byzantského cisára Jána. Jej nábožnosť a dobročinnosť jej priniesli vyhlásenie za svätú.

História pozná aj ďalších štyroch uhorských kráľov, ktorí niesli meno Ladislav, ale ani jeden z nich sa už netešil takej priazni a nevynikal takým životom, ako ich predchodca na kráľovskom tróne – sv. Ladislav.

Sv. Ladislav: Svätý kráľ, otec a muž

V exhortácii Gaudete ed exultate nás Svätý Otec František pozval nastúpiť na cestu “k svätosti v súčasnom svete”. Táto cesta nie cestou niektorých, ale cestou všetkých. Je dôležité, aby sme v súčasnom kontexte žili naplno ako ľudia a ako praví kresťania.

Cesta svätosti má jeden podstatný pilier - a to stretnutie so živým Bohom. Totiž, v súčasnej dobe sa nám vnukajú mnohé cesty falošnej duchovnosti bez stretnutia s Bohom. Kresťan musí byť vedomý, že svätosť je ovocím Božej milosti. Je to život v láske k Bohu a k blížnym.

Určite to nie je jednoduché nastúpiť na cestu svätosti. A nikdy to nebolo ľahké - pretože je to jedna z mnohých ciest. Aj náš patrón sv. Ladislav, syn uhorského kráľa Bélu, to nemal ľahké. Mnohí šľachtici a králi podľahli pokušeniu moci, bohatstva či užívaniu si.

Práve stretnutie s Bohom bolo tým základom, ktoré ho priviedlo k svätosti. Napriek zaneprázdnenosti nad úlohami vladára, nachádzal hodiny na modlitby a duchovné čítanie. A to ho viedlo k neustálej voľbe dobra a mravnosti. Deň, v ktorom chýbalo stretnutie v modlitbe s Bohom, tak ako aj deň, v ktorom nekonal dobro alebo nezabraňoval zlu, považoval za deň stratený. To z neho urobilo svätého muža, svätého otca a svätého kráľa.

Ako muž modlitby poznal evanjeliové rady, preto nenávidel chamtivosť či ctižiadostivosť. Zároveň bol považovaný i cudného a milosrdného muža. Samotní dvorania boli prekvapení z jeho triezvosti v jedle a pití. Mravnosť a čestnosť boli čnosti, ktoré ho viedli, aby si zachoval obraz zodpovedného muža.

Túžba po osobnej svätosti ho viedla k tomu, aby privádzal k svätosti i svojich blížnych. A tak, nielen pričinenie sa o vyhlásenie za svätých kráľov Štefana a Imricha, či sv. Emericha, ale aj vedenie vlastnej dcéry Ireny, ktorá ako byzantská cisárovná získala korunu svätosti. Preto ho môžeme vnímať ako svätého otca, ktorý svätosť vedel odovzdať i blížnym.

Takýto postoj ho priviedol k spôsobu vládnutia v duchu lásky a vôle Božej. Čo sa pretvorilo na snahu o očistenie legislatívy, reformy zvykov, obnova súdov, zvyšovanie verejnej morálky. Tým sa zaradil medzi ďalších svätých vladárov.