Sv. Ladislav pochádzal z arpádovského rodu. Radí sa medzi najvýznamnejších uhorských kráľov. Bol synom kráľa Bélu I. a poľskej princeznej Ryksy (Rychezy). Narodil sa okolo roku 1040 v Poľsku, kde bol jeho otec vo vyhnanstve. Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec žil v Nitre.
V roku 1063 počas výpravy proti rímsko-nemeckému cisárovi Henrichovi IV. zomrel uhorský kráľ Belo I., Henrich na Uhorský trón dosadil Ladislavovho bratranca Šalamúna. Preto Belovi synovia Gejza, Ladislav a Lampert boli nútení utiecť do Poľska.
Keď vojská rímsko-nemeckého cisára Henricha opustili Uhorsko, poľský kráľ Boleslav II. spolu s troma bratmi zaútočili na Šalamúna. Po uzatvorení mieru, bratia Gejza a Ladislav dostali Nitrianske kniežatstvo (Tercia pars regni), ktoré si medzi sebou rozdelili.
Za Gejzu Nitrianske kniežatstvo sa správalo ako samostatný štát (viedlo nezávislú zahraničnú politiku, vydávalo vlastné mince s dnešným slovenským znakom, udeľovalo vlastné tituly) rozhodol sa kráľ Šalamún roku 1073, že s tým skoncuje. Šalamún však utrpel totálnu porážku.
Výsledkom Šalamúnovej porážky bolo, že sa Gejza stal novým kráľom Uhorska a jeho brat Ladislav novým kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva. Po Gejzovej smrti roku 1077 sa Ladislav stal kráľom Uhorska a Lampert zas kniežaťom Nitrianska. Roku 1081 porazil Ladislav protikráľa Šalamúna v Bratislave.
Ladislav bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom, ktorý rozšíril územie Uhorska, odrazil nájazdy nomádskych Pečenehov z východu a upevnil kresťanský poriadok v krajine. Bol azda najobľúbenejším panovníkom v celých uhorských dejinách.
Zaslúžil sa o aj o kanonizáciu viacerých uhorských kandidátov svätorečenia: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, csanádskeho biskupa Gerharda a dvoch slovenských svätcov Svorada a Benedikta. Založil niekoľko biskupstiev: záhrebské, nitrianske a iné. Tým ukončil cirkevnú organizáciu Uhorska a upevnil postavenie kléru. Obnovil a postavil aj množstvo kláštorov a kostolov. Počas deväť storočí bol prototypom rytierskeho kráľa – ochrancu vdov a sirôt, spravodlivého vládcu svojich poddaných.
V zápase o udeľovanie cirkevných hodností (tzv. boj o investitúru) Ladislav podporoval pápežov proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Preto sa postavil i za Henrichovho súpera Rudolfa Švábskeho, ktorého dcéru Adelaidu si vzal za ženu. Spolu mali dcéru – Pirošku. Iba na istý čas sa dostal do sporu s pápežom Urbanom II., a to pre obsadenie Chorvátska, ktoré bolo pápežským lénom.
Ladislav zomrel roku 1095 v Nitre alebo v jej blízkosti. Pochovali ho vo veľkovaradínskej katedrále (dnešná Oradea), ktorú dal postaviť. Stal sa hrdinom maďarských legiend, ktoré sa zachovali v kronikách. Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž.
Od 14. storočia sa jeho postava objavovala na minciach a jeho sochy spolu so sv. Štefanom sú súčasťou výzdoby starších kostolov. Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svojej kráľovstvo. Rovnako sa ním zapodievali aj mnohí básnici v maďarskej poézii. Prísahy pri jeho hrobe mali neobyčajnú a zaväzujúcu silu a udialo sa pri ňom aj mnoho divov.
Za svätého bol vyhlásený roku 1192. O svätosti hovorí aj výchova dcéry Ireny (Piroška), ktorá sa vydala za Byzantského cisára Jána. Jej nábožnosť a dobročinnosť jej priniesli vyhlásenie za svätú.
História pozná aj ďalších štyroch uhorských kráľov, ktorí niesli meno Ladislav, ale ani jeden z nich sa už netešil takej priazni a nevynikal takým životom, ako ich predchodca na kráľovskom tróne – sv. Ladislav.
V exhortácii Gaudete ed exultate nás Svätý Otec František pozval nastúpiť na cestu “k svätosti v súčasnom svete”. Táto cesta nie cestou niektorých, ale cestou všetkých. Je dôležité, aby sme v súčasnom kontexte žili naplno ako ľudia a ako praví kresťania.
Cesta svätosti má jeden podstatný pilier - a to stretnutie so živým Bohom. Totiž, v súčasnej dobe sa nám vnukajú mnohé cesty falošnej duchovnosti bez stretnutia s Bohom. Kresťan musí byť vedomý, že svätosť je ovocím Božej milosti. Je to život v láske k Bohu a k blížnym.
Určite to nie je jednoduché nastúpiť na cestu svätosti. A nikdy to nebolo ľahké - pretože je to jedna z mnohých ciest. Aj náš patrón sv. Ladislav, syn uhorského kráľa Bélu, to nemal ľahké. Mnohí šľachtici a králi podľahli pokušeniu moci, bohatstva či užívaniu si.
Práve stretnutie s Bohom bolo tým základom, ktoré ho priviedlo k svätosti. Napriek zaneprázdnenosti nad úlohami vladára, nachádzal hodiny na modlitby a duchovné čítanie. A to ho viedlo k neustálej voľbe dobra a mravnosti. Deň, v ktorom chýbalo stretnutie v modlitbe s Bohom, tak ako aj deň, v ktorom nekonal dobro alebo nezabraňoval zlu, považoval za deň stratený. To z neho urobilo svätého muža, svätého otca a svätého kráľa.
Ako muž modlitby poznal evanjeliové rady, preto nenávidel chamtivosť či ctižiadostivosť. Zároveň bol považovaný i cudného a milosrdného muža. Samotní dvorania boli prekvapení z jeho triezvosti v jedle a pití. Mravnosť a čestnosť boli čnosti, ktoré ho viedli, aby si zachoval obraz zodpovedného muža.
Túžba po osobnej svätosti ho viedla k tomu, aby privádzal k svätosti i svojich blížnych. A tak, nielen pričinenie sa o vyhlásenie za svätých kráľov Štefana a Imricha, či sv. Emericha, ale aj vedenie vlastnej dcéry Ireny, ktorá ako byzantská cisárovná získala korunu svätosti. Preto ho môžeme vnímať ako svätého otca, ktorý svätosť vedel odovzdať i blížnym.
Takýto postoj ho priviedol k spôsobu vládnutia v duchu lásky a vôle Božej. Čo sa pretvorilo na snahu o očistenie legislatívy, reformy zvykov, obnova súdov, zvyšovanie verejnej morálky. Tým sa zaradil medzi ďalších svätých vladárov.
Podľa legiend bol sv. Ladislav obdarený veľkou fyzickou silou. Bol mužom, ktorý „vynikal medzi ostatnými ľuďmi“. Vďaka svojej zručnosti v boji a osobnej odvahe v boji sa postupne stal veľmi populárnym medzi rytiermi.
Kvôli vynikajúcim fyzickým schopnostiam, ako rytier a kráľ, bol tiež nazývaný Božím športovcom. Práve táto jeho sila, húževnatosť a odvaha kladú základ uhorskej rytierskej kultúre.
Okrem týchto fyzických kvalít, bola vysoko hodnotená aj jeho morálka, duchovné cnosti a hlboká nábožnosť. Jednoducho vnútorná sila.
Bol presvedčený, že štát prežije vtedy, ak je postavený na kresťanských základoch. Ak jeho vládnuce elity sú vzdelané a vychované k úcte k múdrosti, ktorá nepochádza zo sveta, ale je darom od Boha.
Svojím životom a správaním poukázal i na to, že dodržiavanie morálnych zásad je pre vrcholového politika jediným spôsobom, ako zabezpečiť mier, stabilitu a hospodársky rast svojej krajiny. Ináč v krajine zavládne chaos, ktorý je obrazom korupcie.
Pre tieto kvality pápež Celestín súhlasil s vyhlásením za svätého kráľa Ladislava. Následne sa toto rozhodnutie stalo rozhodujúcim impulzom pre rozvoj stredovekého kultu sv. Ladislava. Ten sa rozšíril do celého priestoru tak súčasného Maďarska, ako aj Slovenska a severného Rumunska.
Práve vzor a uctievanie sv. Ladislava dopomohlo uhorskému národu k mnohým víťazstvám. Zvlášť v ťažkých vojnových časoch proti Turkom a iným, ľud sa obracal na jeho orodovanie a dúfal v pomoc od Boha. Podľa tradície, uhorskí rytieri sa vrhli na Turkov a kričali meno Ladislava.
Objavme aj my toto spojenie starostlivosti o svoje telo, úcty k múdrosti a vnútornú silu morálky, ktoré prežíval sv. Ladislav.