Rok rodiny

Rok rodiny Amoris laetitia

Okrem Roka sv. Jozefa, Svätý Otec František nás pozval prežívať aj Rok rodiny Amoris Laetitia. Cieľom tohto roku, ktorý začal na slávnosť sv. Jozefa, 19. marca 2021, je reflexia nad odkazom synody o rodine. Ten bol zhrnutý v posynodálnej apoštolskej exhortáci Amoris laetitia – Radosť lásky.

Tento Rok rodiny Amoris laetitia má koordinovať Dikastérium pre laikov, rodinu a život a potrvá do 26. júna 2022, keď sa v Ríme bude konať Svetové stretnutie rodín za účasti pápeža.

Ciele osobitného roka rodiny „Amoris Laetitia“ možno zhrnúť do piatich bodov:

  1. Spoznávať obsah apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, aby mohli „ľudia pocítiť, že evanjelium rodiny je radosť, ktorá napĺňa srdce a celý život“. Rodina, ktorá objavuje radosť z prijatého daru i z darovania sa pre Cirkev a spoločnosť, „sa môže stať svetlom vo tmách sveta“. A dnešný svet potrebuje toto svetlo.

  2. Ohlasovať, že sviatosť manželstva je darom a obsahuje v sebe silu ľudskej lásky, ktorá mení svet. Manželstvo ako aj kňazstvo sa dopĺňajú a sú darom pre Cirkev i svet.

  3. Rodiny sa majú stávať aktívnymi účastníkmi apoštolátu. Aj rodina sa más tať misionárskou.

  4. Pozvať mladých ľudí k uvedomovaniu si, aké dôležité je formovať sa v pravde lásky a v sebadarovaní.

  5. Apoštolát a ohlasovanie má zahŕňať manželské páry, deti, mladých ľudí, seniorov i situácie rodín poznačené krehkosťou.

Aj na týchto stránkach sme vyhradili priestor na priblíženie sily rodinného života. Zároveň pozývame rodiny s deťmi a s mladými na sväté omše každý utorok. V párny týždeň homília bude smerovaná mladým a v nepárny týždeň deťom.

Objaviť silu manželskej lásky

Je mnoho dôvodov, prečo si zobrať do ruky Exhortáciu Amoris leatitia Pápeža Františka a začítať sa do nej. Doprevádzaný počas Roku rodiny, objavme prvý z nich: manželská láska.

U bohatých i u chudobných, vzhľadom k rodinnému životu, jestvovalo jedno nebezpečenstvo, ktoré by mohlo ohroziť postavenie alebo bohatstvo rodiny: zamilovanie sa syna alebo dcéry. Preto jestvovala prax dohodnutých manželstiev. Až 20. storočie prináša pre nás neodmysliteľné: ženiť sa alebo vydať sa z lásky.

Tento posun prišiel cez dve fázy. Prvá je jasne ukončená a nikto o nej nepochybuje. Už je to láska, ktorá rozhoduje, kto by sa mal oženiť alebo vydať. Už to nie sú rodičia či poručníci.

Chýba však implementácia druhej fázy, ktorou je každodenné prežívanie rodinného života manželskou láskou. V minulosti to nebola manželská láska, ktorá riadila život v domácnosti. Bol to rodičovský model. Samotný výraz manželstvo pochádza z latinského slova matrimonium, teda z latinských slov matris munus, ktorý môžeme preložiť ako “matkin úrad”. Každá rodina zároveň mala i svoje vlastníctvo - patrimonium. To pochádzalo zlatických slov patris munus, teda “otcov úrad”, ktorému tak bola zverená starosť o vlastníctvo. Toto rozdelenie poskytuje zaujímavý obraz o tom, načom bola tradičná rodina založená.

Pre tento vžitý model života v rodine, mnohí súčasní manželia prežívajú “neskúsenosť” prežívania manželskej lásky, ktorá by riadila celý rodinný život. Láska jednoducho “núti” ľudí ženiť sa a vydávať sa, ale nevie, ako “riadiť” rodinu. V mnohých domácnostiach stále vládne starodávny rodičovský model.

Pápež František, vo svojom dokumente, s veľkou konkrétnosťou ukazuje, ako realizovať druhú fázu revolúcie lásky. Amoris laetitia vysvetľuje vlastnosti, vďaka ktorým môže manželská láska ovládať život v našom dome. Preto čitateľa pozýva “prekročiť prah pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola”. Pričom dodáva: “Uprostred nachádzame manželský pár - otca a matku - s celým ich príbehom lásky”.

V skutočnosti mnohí manželia desivým spôsobom zanedbávajú ústrednosť svojho “príbehu lásky” a uchyľujú sa k starodávnemu spôsobu prežívania rodinného života postaveného na rodičovstve a starostlivosti o domácnosť. Príbeh lásky skĺzne na perifériu ich pozornosti.

Pápež František navrhuje ako túto “svadobnú” lásku, ktorou sa mladomanželia berú, urobiť každodennou atmosférou vzťahu i realizáciou celého rodinného života.

Láska, ktorá trvá

Pápež František, vo svojom dokumente Amoris laetitia nazýva manželskú lásku: „najväčším priateľstvom“. A ona naozaj nesie v sebe všetky charakteristiky dobrého priateľstva: hľadanie dobra druhého, vzájomnosť, intimitu, nežnosť, stabilitu a podobnosť medzi partnermi.

Avšak manželstvo k tomu dodáva aj nerozlučnú výlučnosť. Tá je prirodzenou súčasťou tohto vzťahu. Nevymyslela si to Cirkev, jednoducho patrí k manželskému vzťahu. Buďme úprimní a všimnime si to vo svojom zmýšľaní. Kto je zamilovaný, neplánuje si, že jeho vzťah potrvá len do času. Kto intenzívne prežíva radosť zo svadby, ten nemyslí na rozchod. Tí, ktorí sprevádzajú slávenie spojenia naplneného láskou – i keď krehkou – dúfajú, že ono vydrží. Aj deti nielenže túžia po tom, aby sa ich rodičia milovali, ale aby si boli aj verní a zostali navždy spojení.

Jestvuje ešte mnoho iných znakov, ktoré ukazujú, že v samotnej prirodzenosti manželskej lásky je otvorenosť pre trváce rozhodnutie. Ona je viac než len spoločenská formalita alebo tradícia. A pre veriacich je to aj zmluva pred Bohom, ktorá si vyžaduje vernosť: „Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti...“.

Pravá láska, ktorá je schopná prijať manželstvo ako výzvu, „si žiada bojovať, opätovne sa rodiť, nanovo sa objavovať a začínať stále znova, až do smrti“. Ak chýba, vytvára sa priestor kultúre provizórnosti, ktorá bráni neustálemu procesu rastu.

Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar Božej milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne.

Tento dar vytvára priestor manželskej láske, ktorá sa stáva väčší, ako je vlastný projekt. Takáto láska vie darovať osobe celú budúcnosť. Preto je to o láske, ktorá trvá...

Láska je trpezlivá

V hymne na lásku svätý Pavol menuje trpezlivosť ako prvú vlastnosť opravdivej lásky. Používa grécke slovo „macrothymei“, ktoré nie je jednoduchým znášaním všetkého.

Pápež František, vo svojom dokumente Amoris laetitia, na jeho vysvetlenie ponúka výraz „pomalý do hnevu“. V Starom zákone je použitý vzhľadom na Boha zmluvy, ktorý je pomalý do hnevu. Ktorý verný zmluve dokáže trpezlivo pristupovať k vyvolenému národu.

Ku takémuto prežívaniu je pozvaný aj človek. Zvlášť v rodinnom a manželskom priestore. Ide o postoj osoby, ktorá sa nenechá riadiť impulzmi a vyhýba sa tomu, aby na niekoho zaútočil.

Nie len psychológia ale aj skúsenosť každodenného života nás učí, že našou prvou odpoveďou sú emócie. Najprv dá odpoveď naša radosť či smútok, prekvapenie či znechutenie, dôvera či strach, očakávanie alebo hnev. Emocionálna odpoveď predchádza tej racionálnej.

Výraz „pomalý do hnevu“ je výzvou vytvoriť čas na silnejšiu odpoveď, ako je tá emocionálna.

V prípade Boha je to čas na pokánie vzhľadom na neverný ľud. Ide o vyzdvihnutie jeho „moci, ktorá sa prejavuje, keď koná s milosrdenstvom“. Božia trpezlivosť je prejavom milosrdenstva voči hriešnikovi.

„Byť trpezliví neznamená nechať, aby s nami zle zaobchádzali“, zdôrazňuje Svätý Otec. Následne sa zamýšľa nad dôvodom neschopnosti prežívať trpezlivosť: „Problém vzniká, keď chceme, aby vzťahy boli idylické alebo osoby dokonalé, alebo keď sa postavíme do stredu a očakávame, že sa splní naša vôľa.“ Takéhoto človeka znepokojuje všetko a vedie ho k agresívnej reakcii.

Ak nepestujeme trpezlivosť, vždy si nájdeme výhovorku, aby sme odpovedali hnevom. Staneme sa neschopnými ovládať svoje emócie a rodina sa zmení na bojové pole.

A ako pestovať túto potrebnú čnosť? Odpovedá Pápež František veľmi prakticky: „Trpezlivosť sa posilňuje, keď uznám, že aj druhý má právo žiť na tejto zemi spolu so mnou – taký, aký je. Nezáleží na tom, či mi je nepríjemný, či mení moje plány, či ma obťažuje tým, aký je alebo ako rozmýšľa, či nie je vo všetkom taký, ako som očakával.“

Láska má v sebe hlboký cit pre druhého. Je prejavom prijatia druhého ako súčasť tohto sveta, aj keď koná odlišným spôsobom, než by som si želal.